História a súčasnosť chovu koní na Muráni

Vladimír Šmelko, Igor Viszlai

Začiatok organizovaného chovu chladnokrvných koní na Muráni sa datuje od r. 1950, kedy bol z podnetu Oblastného riaditeľstva štátnych lesov v Bratislave a vojenských orgánov založený na Veľkej Lúke pri Muráni žrebčín. Hlavným zámerom tohto chovu bola potreba produkcie koní horského typu pre lesné hospodárstvo a armádu.

História a súčastnost chovu chladnokrvných koní

V rokoch 1950–1956 boli postupne okrem strediska na Veľkej Lúke vybudované ďalšie 4 strediská: Paseky, Dobšinská Ľadová Jaskyňa, Dobšiná a Betlanovce. V súčasnosti je chov sústredený na dvoch strediskách – Dobšiná a Veľká Lúka pri Muráni. Počas svojej existencie je pre žrebčín charakteristická niekoľkonásobná zmena chovného cieľa ako výsledok meniacich sa požiadaviek na exteriér a úžitkovosť ťažných koní zo strany lesných závodov. V chove koní na Muráni rozlišujeme 3 základné etapy, ktoré nie sú presne časovo ohraničené a navzájom sa prelínajú:

- chov huculov v čistokrvnej forme;

- zmohutňovací proces hucula krížením s plemenami fjord,  halfling a norik;

- chov norika.

Prvá etapa je charakteristická pre päťdesiate roky. Základom chovu bolo stádo huculských kobýl, resp. stádo kobýl huculského typu, vykúpené zo zemského chovu východného Slovenska.

V polovici 50. rokov požadovali lesné závody kone s väčším telesným rámcom a väčšou hmotnosťou. Preto sa pristúpilo k zmohutňovaciemu procesu hucula krížením s plemenami fjord, hafling a neskôr plemenom norik. Cieľom takéhoto kríženia začiatkom 60. rokov bolo vytvorenie nového plemena – slovenský horský kôň. Tento produkt mal mať mohutnejší telesný rámec pri zachovaní dobrých úžitkových vlastností huculského plemena. Zámer sa čiastočne podarilo dosiahnuť, ale pretože nie sú podklady vyhodnocujúce celý proces a nedosiahla sa tvarová a typová vyrovnanosť podľa šľachtiteľského cieľa, nemôžeme hovoriť o samostatnom plemene. Preto sa od tohto cieľa ustúpilo a začala nová etapa chovu, zameraná na plemeno norik.

Koncom 60. rokov sa pristúpilo k nákupu chladnokrvných kobýl z Čiech a Moravy, ktoré sa pripúšťali importovanými norickými žrebcami, ich potomkami, ako aj žrebcami z vlastného chovu. V druhej polovici 70. rokov boli v plemenitbe použité žrebce plemena sliezsky norik.

Začiatkom 80. rokov bola v spolupráci s Výskumnou stanicou pre chov koní v Slatiňanoch vypracovaná koncepcia „Rozvoja chovu koní na Muráni pre roky 1984 – 1990“. Podľa tejto koncepcie je potrebné sa zamerať na chov norika v čistokrvnej forme, ktorý plne vyhovuje požiadavkám lesného hospodárstva. V roku 1991 bola vypracovaná „Koncepcia chovu koní na SCHK Dobšiná“, ktorá bola aktualizovaná v roku 1993. Táto koncepcia bola spracovaná z pohľadu produkcie ťažných koní pre podnik Východoslovenských lesov.

Norický kôň

História norického koňa siaha viac ako 2000 rokov dozadu. Na území bývalej rímskej provincie Noricum, ktorej územie zaberalo približne územie súčasného Rakúska, sa tento ťažký, robustný kôň používal na dopravu nákladov – v tom čase najmä soli, v obtiažnom horskom teréne. Zásobovanie veľkej časti územia rímskeho impéria záviselo práve od schopnosti použitých koní prekonávať nástrahy terénu vysokohorských priesmykov a ciest, či už pri nesení alebo ťahaní nákladu. Predkovia norika boli pravdepodobne príbuzní ťažkých bojových koní, ktoré sa chovali v Juvavume (neďaleko dnešného Salzburgu) a takisto slúžili na ťahanie vozov a nosenie nákladov. V druhej polovici 16. storočia prevzali starostlivosť o chov kláštory, ktoré v tom čase zohrávali často významnú úlohu v chove koní.

Snahy o zlepšenie úžitkových vlastností norika prílevom krvi clydesdalských, holštajnských, normandských a belgických koní vyzneli negatívne a rýchlo sa od nich upustilo. Zušľachťovací proces chovu norika sa tak ďalej nenarušoval prílevom krvi cudzích plemien. Plemenná kniha bola v Rakúsku založená až v r. 1903, kedy bolo registrovaných 450 žrebcov a 1000 kobýl. Dnešný moderný norik sa uznáva vo viacerých typoch, ako norik korutánsky, štajerský, tirolský a bavorský. Na území Moravy a Sliezska sa norik tiež hojne využíval, vznikol tu tzv. sliezsky typ tohto plemena.

Vo všeobecnosti je norik kôň o výške 163–173 cm v kohútiku. Hmotnosť dosahuje, najmä u žrebcov, 800 až 900 kg. Najčastejšie je zafarbením ryšiak, potom hnedák, alebo vraník, vyskytujú sa aj tzv. leucistické tigre, kone zvláštneho sfarbenia, s tmavými škvrnami na svetlom podklade, kedysi v chovoch celkom bežné. Vynikajúce pracovné vlastnosti plemena sú, okrem mimoriadnych fyzických dispozícií, dané najmä výbornými povahovými vlastnosťami – tvrdosťou, pevnosťou, odolnosťou a ochotou k práci. Tisíce rokov chovu v drsných klimatických podmienkach sa podpísali na jeho otužilosti a nenáročnosti na ustajnenie.

Norik muránského typu

V histórii najúspešnejším chovateľským obdobím chovu koní na Muráni boli deväťdesiate roky, o čom svedčí uznanie šľachtiteľského chovu koní plemena norik muránskeho typu v roku 1995 a vyhlásenie chovu za génovú rezervu norika muránskeho typu a chránený chov v roku 1997 ako aj ocenenia z výstavy Agrokomplex v Nitre v roku 1995 a 1996 – Zlatý kosák a čestné uznania.

Stredisko chovu koní Dobšiná je samostatným strediskom Odštepného závodu Revúca, ktorý organizačne patrí k Lesom Slovenskej republiky. Hlavnou náplňou jeho činnosti je chov chladnokrvných koní – norika muránskeho typu. Od pôvodného norika sa muránske kone líšia najmä veľkosťou – ich hmotnosť dosahuje 600-700 kg a z hľadiska ich praktického využitia pre práce v lese, najmä vyššou obratnosťou, pri plnom zachovaní všetkých, už spomenutých predností tohto plemena. Na utváranie tohto jedinečného koňa v nemalej miere pôsobí aj spôsob chovu – už od žriebäťa trávia muránske noriky väčšinu roka pod holým nebom, vo dne v noci, na horských pastvách. Najmä pri ceste k napájadlám sú nútené niekoľkokrát denne prekonávať mnohokilometrové vzdialenosti v horskom, zalesnenom teréne, pri zdolávaní výškových rozdielov aj niekoľko sto metrov. V štvrtom roku veku, po príslušnom, niekoľkomesačnom špeciálnom výcviku, kupuje nový majiteľ všestranne použiteľného, silného, otužilého koňa. Skúsenosti lesníckej prevádzky jednoznačne nasvedčujú tomu, že norické kone muránskeho typu predstavujú v kategórii pracovných koní, určených najmä na práce v lesoch horských oblastí, absolútnu špičku.

V súčasnosti sa celkový počet chovaných koní pohybuje okolo 200 kusov, z toho je viac ako 40 plemenných kobýl a 5 žrebcov. Za celú produkciu chovu koní na Muráni bolo vyprodukovaných a odpredaných viac ako 3000 kusov mladých koní. Účasťou na výstavách zameraných na prezentáciu koní Kôň v Trenčíne, Agrokomplex a Lignumexpo, Drevo-Les v Nitre, ale aj Kůň v akci v Pardubiciach chceme podporiť povedomie verejnosti o tomto jedinečnom chove a organizovanie Medzinárodných majstrovstiev furmanov v Dobšinej 21. 10. 2006 bolo úžasnou príležitosťou pozvať všetkých milovníkov koní do nášho areálu, kde mohli vidieť stádo chovných kobýl a žriebät norikov muránskeho typu na vlastné oči. Stále totiž platí, že je lepšie raz vidieť, ako desať krát počuť.

Autoři:

Ing. Vladimír Šmelko

Vedúci SCHK Dobšiná, LSR, š. p.

Ing. Igor Viszlai

vedúci lesníckej výroby OZ Revúca, LSR, š. p.

E-maily: Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript. , Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.

Foto: Igor Viszlai.